Holuby
- Podrobnosti
- Napísal: Michael Torrice
- Prečítané: 5659x
Keď vystrašené vtáky odlietajú, špeciálne pierka vydávajú varovný zvuk.
Nie všetky vtáky vydávajú hrdlom zvuk, ktorým varujú iné jedince. Vedci z Austrálskej národnej univerzity preto skúmali, či nevyužívajú zvuk krídel. Robert Magrath si všimol, že pri vystrašení vzlieta vták rýchlejšie a prudšie a táto zmena v štýle letu môže spôsobiť zvuk, ktorý je pre ostatné vtáky varovaním.
- Podrobnosti
- Napísal: SZCH
- Prečítané: 6434x
Je pomerne mladým plemenom letúnov, ktoré vyšľachtil Ladislav Freňak z Košíc. V rodokmeni má tento holub také plemená ako segedínsky letún, ploeštský letún čung. budapeštiansky sivko, budapeštiansky modrý letún a budapeštiansky bocianik. Šľachtiteľovi išlo v prvom rade o vytvorenie letúnov, ktoré by čo najdlhšie lietali v nedohľadných a veľkých výškach, dobre odchovávali mláďatá, v neposlednom rade mali i dobrú orientáciu a ľahko sa vracali do holubníka. Na začiatku šľachtenia sa do plemena priliala krv belgických poštových holubov. Avšak tieto krížence nelietali do veľkých výšok a postupne sa zo šľachtenia vyradili.- Podrobnosti
- Napísal: SZCH Holubov Texanov
- Prečítané: 13631x
Plemeno väčšieho telesného rámca, ktoré v 50. rokoch minulého storočia vyšľachtili v Texase na produkciu jatočných holúbät veľkovýrobnými formami. Delwin W. James použil na jeho vyšľachtenie autosexingového kinga a montobanského holuba. Okrem dobrého osvalenia a rýchleho rastu sa texan vyznačuje dobrým
i reprodukčnými vlastnosťami, starostlivosťou o odchovávané mláďatá a výraznou pohlavnou dvojtvárnosťou jednodňových i dospelých holubov.
V klimatických podmienkach južných oblastí USA vyvedie do roka 15 - 22 mláďat, u nás môžeme chovnú sezónu predĺžiť utepľovaním holubníkov. Okrem Ameriky sa chová v Maďarsku, Polsku a Nemecku a čoraz častejšie sa objavuje aj na našich výstavách. Živá hmotnosť starších jedincov dosahuje 790 - 950 g, mladých jedincov 750 - 850 g. Pohlavná dvojtvárnosť sa pri uliahnutí prejavuje tým, že samčeky nie sú pokryté páperím, alebo len veľmi krátkym, a majú svetlý zobák, zatiaľ čo samičky sú pokryté normálne vyvinutým páperím a na konci zobáčika majú čierny pozdĺžny pásik alebo čiernu škvrnku.
- Podrobnosti
- Napísal: SZCH
- Prečítané: 6820x
- Podrobnosti
- Napísal: Klub chovateľov Slovenských hrvoliakov
- Prečítané: 4636x
Kto a kedy vyšľachtil nášho Slovenského hrvoliaka (SH) nie je nám známe, ani zo záznamov, ani z ústneho podania starých chovateľov.
Vieme, že sa SH choval v kraji ,, podjavorinskom", a to najmä okolí miest Brezovej pod Bradlom, Myjavy, v Starej Turej a tiež v okolí Nového Mesta nad Váhom. Tieto mestá sa môžu pýšiť, že sú kolískou nášho holuba. Teda vieme, kde sa choval a tak ho museli tu vyšľachtiť, lenže kedy to bolo a kým zostáva záhadou. Z ústneho podania starých dnes už nežijúcich chovateľov sa dozvedáme, že sa tu bielohlávky ( tak ich tunajší ľud menoval) chovali a že ich tiež chovali ich otcovia a dedovia . Podľa týchto informácií je teda možné stanoviť termín vzniku tohto plemena v prvej polovici 19 storočia. Chov prechádzal z jednej generácie na druhú spolu s ostatnými domácim
i zvieratami ako dedičstvo po otcoch.
SH sa podľa slov pamätníkov ,za čias pred 1. svetovou vojnou vyznačoval mocnou , robustnou postavou a choval sa na dvoroch roľníkov, mlynárov, domkárov a všade, kde boli pre jeho chov možnosti. Tešil sa obľube starých i mladých pre svoju mohutnú postavu a úhľadnú kresbu, krásny hrvoľ a pritom dobrý, rýchly let, pomocou ktorého lepšie prekonával sťažené podmienky, dané tvrdou prírodou podjavorinského kraja. Nezanedbateľnou prednosťou pre jeho chovateľov však zostávala najmä úžitkovosť tohto plemena. Ťažké ,dobre osvalené mláďatá, odchovávané počas celého roka boli vítaným spestrením jedálnička.
Pred rokom 1918, t.j. za čias Rakúsko- Uhorska , nemal kto na Slovensku vystúpiť s požiadavkou uznania SH za samostatné národné plemeno. V tom čase neexistovala nijaká slovenská chovateľská organizácia, ktorá by sa bola za jeho uznanie postavila. Nepriaznivé politické pomery na Slovensku neumožňovali bližší styk s českými krajinami a tým menej písanie do českých odborných časopisov. Tu možno hľadať príčiny, prečo sa nezachovali písomné doklady o SH zo starších čias. S prvými písomnými údajmi o existencii SH sa stretneme po roku 1918, po vzniku 1. ČSR, a to na stránkach odborných časopisov "Slovenská farma", "Zvířena", "Rádce z Predmestí", "Československý holubář".
Články do týchto časopisov písali o našom holubovi Koloman Slimák z Nového Mesta nad Váhom a Ján Pavlovič zo Starej Turej. Obaja boli vytrvalými propagátormi a bojovníkmi za uznanie SH ako samostatného plemena. Prvým písomným dokladom je článok K. Slimáka uverejnený v časopise "Zvířena" (r. 1924) pod titulom "Moravský či Slovenský bielohlávok". V roku 1927 začal vychádzať prvý slovenský chovateľský časopis "Slovenská farma". Hneď v prvom čísle bol uverejnený článok K. Slimáka "Náš národný holub" s podtitulom "Slovenský voláč bielohlavý". V závere článku sa uvádza štandard SH vypracovaný K. Slimákom.
Prílivom cudzích plemien a vinou hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch chov SH upadal. Druhá svetová vojna rovnako zanechala na jeho stavoch negatívne stopy a tak sa situácia ešte zhoršovala. Obrat k lepšiemu nastal po roku 1945 najmä v spojitosti zo vznikom prvej chovateľskej organizácie na území SR ,ktorá mala názov "Ústredie slovenských spolkov chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva", a sídlo v Bratislave.
Novoutvorené Ústredie našlo svojho dobrého pomocníka v "Roľníckych novinách", ktoré mali vtedy stálu rubriku "Slovenský drobnochov".
V tejto rubrike sa objavili prvé povojnové články o situácii v chovoch nášho SH. V tomto časopise (1947, str. 85) píše Štefan Maar pod titulom "Pripustíme vyhynutie slovenských plemien holubov?". V tomto istom ročníku Roľníckych novín sa pod titulom "Slovenský hrvoliak bielohlavý" znovu dočítame o SH niekoľko zaujímavostí, ktorými autor burcuje chovateľov za opätovné rozšírenie tohto nášho národného plemena a našlo patričnú ozvenu u chovateľov sústredených okolo K. Slimáka, ktorým rozvoj SH ležal na srdci.
Dňa 21.2.1949 sa zišli chovatelia v Novom Meste nad Váhom a založili si "Špeciálny spolok chovateľov SH". Neskôr tento spolok bol premenovaný na "Klub chovateľov Slovenského hrvoliaka (KCHSH) ", ten pokračuje vo svojej činnosti doteraz a za svoje sídlo si zvolil Veľké Kostoľany.
Slovenský hrvoliak bol oficiálne uznaný za samostatné plemeno pomerne neskoro až v roku 1951. Prví raz ho podľa zachovaných písomností z najväčšou pravdepodobnosťou vystavil v roku 1924 v Trnave K. Fröhlich z Bratislavy pod názvom ,,bielohlavý voláč modrý " a v roku 1926 pod názvom "slovenský voláč modrý bielohlavý" K.Slimák na výstave v Bratislave.
Dnes je SH rozšírený skoro po celom území západného Slovenska. V menšom rozsahu sa chová aj na východnom a strednom Slovensku a v zahraničí v Čechách, ojedinele v Nemecku a Rakúsku.