A A A

CHOLMOGORSKÁ  HUSU nás temer neznáme jedno z najstarších ruských plemien Cholmogorských husí, patrí medzi tie, ktoré Vám určite udrú do očí, ako náhle ich uvidíte (asi len na obrázku) a vzbudia vo Vás nutkanie dozvedieť sa o nich čosi viac. Niečo podobné sa stalo aj mne, keď som našiel ich fotografie na ruskej web stránke www.fermer.ru a na www.komovdvor.ru. Určite Vás zaujmú svojim impozantným zjavom, ktorý na prvý dojem pripomína hus labutiu (tvarom hlavy a krkom), ale telo akoby patrilo husi tulúzskej. Pre prvú predstavu by sa dala opísať ako „Labutia hus tulúzska“, aby som vystihol čo najjednoduchšie je postavu a znaky.

Tak som trochu prepátral ruské stránky a našiel som o nich niečo viac. Uvedené riadky sú prekladom z ruskej web stránky, resp. aj z článku časopisu „Dvornaja živnosť i Chozjajstvo“

CHOLMOGORSKÁ  HUSŠtandard cholmogorskej husi

Toto plemeno bolo vyšľachtené v 19. storočí roľníkmi v „Černozemských oblastiach“ stredného Ruska, cestou kríženia miestnych plemien husí s čínskymi, s následnou starostlivou selekciou na živú váhu v podmienkach pasenia od jari do neskorej jesene.

Cieľom bolo vychovať životaschopné plemeno s pevnou konštitúciou a pokojnou povahou, ktoré sa dobre adaptuje v rôznych klimatických podmienkach a prostredí chovu. Priemerná znáška je 30-40 vajec ročne. Od najlepších husí možno očakávať aj 50-80 vajec ročne. Vajcia majú hmotnosť 180-220 gr. s bielou škrupinou. Husi sú aj dobré matky, sami si vysedia vajcia, pričom aj ich oplodnenosť býva vysoká. Mláďatá veľmi rýchlo rastú. Vo veku 60 dní ich živá hmotnosť dosahuje aj 4 kg, pričom kvalita mäsa je tiež vysoká.

Celkový dojem: Veľmi veľké a ťažké husi s hrboľom na čele nad zobákom a previsnutým lalokom pod zobákom a hrdlom.

Podľa ruského štandardu:

CHOLMOGORSKÁ  HUSPlemenné znaky gunára:

Trup je masívny, široký, vodorovne nesený

Chrbát je dlhý a široký, plochý a rovný

Hruď je široká, plná a okrúhla

Brucho je plné a dobre vyvinuté s 2 podbruškami

Hlava je veľká , predĺžená a okrúhla. Nad koreňom zobáka na čelovej kosti je dobre vyvinutý nie veľmi veľký okrúhly hrboľ žltkasto-oranžového sfarbenia u bielych husí a tmavý u  sivých a bielosivých (strakatých) husí.

Zobák je strednej veľkosti, rovný, žltkasto-oranžovej farby.

Oči sú modré u bielych husí a tmavohnedé u sivých a bielo sivých (strakatých) husí.

CHOLMOGORSKÁ  HUSKrk je výrazne dlhší, mierne zahnutý v hornej časti.

Krídla sú dobre vyvinuté, pevne pritiahnuté k bokom tela.

Chvost je krátky, ľahko pridvihnutý.

Lýtka sú dobre osvalené, zakryté perím.

Beháky sú primeranej veľkosti, silné, žltkavo-oranžovej farby.

Operenie je husté, ale nie tvrdé.

Farba peria: čisto biela, strakatá (biela s veľkými sivými škvrnami na chrbte, pleciach a bokoch) a čisto sivá.

Hmotnosť gunára: 10 -12 kg.

Plemenné znaky husy:

Sú podobné, ako u gunára, len hrboľ je menej vyvinutý a je viac vyvinuté dvojité podbruško.

Celková hmotnosť: 7-8,5 kg.

Veľkosť obrúčky: 27 mm pre obe pohlavia.

Vážne nedostatky: slabo vyvinuté telo, nízka živá hmotnosť, slabo vyvinutý lalok pod zobákom a hrdlom, slabo vyvinuté podbruško, priveľký hrboľ na hlave, resp. krivo nasadený .

CHOLMOGORSKÁ  HUSJedným z mála chovateľov tohto plemena husí v Rusku je aj Trofim Trofimovič Lobžin, ktorý sa venuje ich chovu už 30 rokov. Celou dušou je oddaný chovu tohto čoraz zriedkavejšieho plemena. Aj keď sa zdá, že cholmogorské husi z chovov nevymizli, tvrdí, že to už nie sú tie husi, ktoré choval jeho otec a jeho starý otec. Redakcia časopisu „Dvornaja živnosť i Chozjajstvo“ mu položila niekoľko otázok.

V čom vidíte zmeny v chove kedysi mnohopočetných a obľúbených Cholmogorských husí v Rusku ?

Toto plemeno bolo ponechané na pospas osudu a na zánik už po 1.svetovej vojne. Nebolo chovateľov, ktorí by sa im venovali a udržiavali štandard cholmogorských husí. Videl som veľa chovov, ktoré chovajú a odchovávajú húsatá tohto plemena a s hlbokým zármutkom musím konštatovať, že to už nie sú tie (pôvodné) cholmogory. V posledných desaťročiach 19. storočia ich chovali v Saratovskom, Charkovskom, Sumskom a Orlovskom rajóne. Po výstavbe železničnej siete sa cholmogory ešte viac rozšírili.

CHOLMOGORSKÁ  HUSK nám do Brjanskej oblasti moji rodáci začali privážať rodičovské jedince husí, pričom veľmi dbali pri nákupe, aby doviezli najkrajšie kusy, čo najviac sa približujúce typu cholmogorov. Plemeno neustále zdokonaľovali a práve tu cholmogory nadobudli ten typ, o ktorom ja práve hovorím, ako o vymiznuvšom. Počas vylepšovania a zdokonaľovania typu u najväčších husí sa objavili veľké podbrušká a lalok pod zobákom. Hrboľ nad zobákom bol značne vysoký, ako to vidno aj na fotkách mojich kedysi chovaných husí. Snažili sa dosiahnuť čo najvyššiu hmotnosť a veľkosť podbruška, ale hrboľ ostával. Inak povedané, so zväčšovaním hmotnosti sa hrboľ nemení.

Zdá sa Vám veľkosť hrboľa tak dôležitá. Bola by hus – husou a zosobňovala by aj ostatné črty cholmogorských husí?

To už nie. Moji predkovia, musím zopakovať znova, dávali dôraz na krásu exteriéru. Boli skutočnými fanatikmi cholmogorov a všetko úsilie venovali tomu, aby hydina vyzerala majestátne, viac nezvyčajne, ako ostatné plemená husí.

Tak aké boli ich husi?

V r. 1897 v rodine môjho pradeda odchovali gunára, ktorý dostal meno Pavel. Jeho potomkovia sa široko-ďaleko vysoko cenili. Veľa jeho potomkov bolo predaných do susedného Starodubska. Ich ďalších potomkov začali predávať na chov aj do Európy. Potomkovia gunára Pavla vyhrávali nielen na miestnych, ale aj na krajských (gubernijských) výstavách. A čím sa vyznačovali jeho potomkovia? Celkovou krásou., majestátnosťou, robustnosťou a veľkým hrboľom na veľkej hlave. Pokračovateľmi gunára Pavla aj s jeho vynikajúcimi vlastnosťami, boli v mojej rodine gunár Konogor a jeho partnerka Chocholuška, hrdá a pokojná hus. Tento pár sa stal ideálom Cholmogorskej husi. Krása zvíťazila.

A prečo sa nepodarilo zachovať toto pozoruhodné plemeno skutočných cholmogorov?

Tak, ako som už povedal, koniec zdokonaľovaniu plemena urobila 1. svetová vojna, ktorá vyústila do revolúcie a následne do kolektivizácie. Vykorenila gazdov, ktorí, tak ako moji najbližší z pokolenia na pokolenie chovali toto plemeno a prísne do chovu vyberali najlepšie husi, aby ich hydina bola najlepšia spomedzi všetkých susedných chovov. Potom prišiel z Kremľa organizovaný hladomor v r. 1933, a tak husi len veľmi ťažko prežili. Nedokázali sme ich uchrániť ani v našom rodinnom chove.

A odkiaľ pochádzajú fotky Vašich husí? Asi sa len podarilo predsa niečo zachrániť z chovu tých krásnych cholmogorov?

CHOLMOGORSKÁ  HUSNašla sa jedna pani, manžela ktorej postihli represie. Jej sa podarilo zachrániť jeden pár, aj napriek hladomoru. Odchovať od nich húsatá tiež nebolo jednoduché, keďže všade okolo sliedili hladné oči. Počas okupácie našej vlasti nemeckými nacistami, aj keď sa to zdá divné, pomohol zachrániť cholmogorské hejno nemecký dôstojník. Možnože mal nejaký vzťah k tomuto plemenu, ktoré sa kedysi z Ruska dovážalo aj do Nemecka. On odfotografoval husi tejto chovateľky a poslal fotky svojim blízkym do Nemecka. Naviac tento Nemec pohrozil miestnym policajtom, že sa týmto husiam nesmie ani pierko skriviť. Najviac sa mu páčil gunár s veľkým hrboľom nad zobákom. Dôstojník ho nazval „Feldmaršálom“. Práve on bol vnukom našeho Konogora a Chocholušky, po ktorých zdedil všetku krásu. Dožil sa 27 rokov. Bol som vtedy ešte malý, ale pamätám si to ako dnes. Gunár aj húska boli mohutní a na vysokej nohe a podbrušká sa dotýkali zeme. Husi boli výrazne hrboľové a lalok u gunára bol široký ako mužská dlaň. U húsky to bolo úmerne menšie. Odvtedy som také cholmogory už nevidel. O histórii chovu husí na našom dvore mi rozprával môj otec, takže od neho viem o skutočných cholmogoroch.

CHOLMOGORSKÁ  HUSMá zmysel tak tvrdo kritizovať súčasné cholmogory, za to, že nemajú tak veľký hrboľ a lalok nie je taký veľký?

Súčasné ustupujú nielen typovo, exteriérovo, ale aj schopnosťami vysedieť potomstvo. V chove mojej mamy, húska Chocholuška II vyviedla 12 húsat a 2 jej dcéry spolu 28 húsat. V tej istej sezóne od 3 ďalších dcér Chocholušky II sme mali 40 húsat. Niektoré trojročné husi vyviedli húsatá aj 2x za sezónu.. Súčasné cholmogory už zďaleka nie sú také plodné, keďže vyvedú 7-8 húsat za sezónu.

S týmto nemôžeme súhlasiť. Iní chovatelia hovoria o 10-14 vajciach, ktoré cholomogory vysedia. Počuli sme to od p. Garjačeho (zo Sumskej oblasti). Špecialisti uvádzajú znášku 25-30 vajec a niektoré húsky až do 40-55 vajec.

Môže to byť u chovateľov, ktorí selektujú cholmogorské husi na znášku a teda aj potomstvo ju má potom vyššiu.

A čo sa stalo s potomkami Pavla, Konogora a Chocholušiek. Máte od nich potomkov?

V r. 1966 sa u nás vyliahli poslední potomkovia tohto slávneho páru. Zázračne rástli pred očami. Už ako dvojtýždenní začali mať laloky a podbrušká. V 4 týždňoch už mali prvé perie na krídlach, bokoch a na chvoste. Bol predpoklad, že z nich vyrastú mohutné cholmogory. Bohužiaľ sa do maštale dostal tchor a zabil 10 húsat. Prežili len 2. Bohužiaľ pytliaci nám najprv zastrelili 5 mesačnú dcéru Chocholušky II a neskôr z maštale ukradli aj posledné 2 husi.

Tak vyhynuli naše skutočné cholmogory.

Článok som skrátil len na časť v ktorej sa hovorí o Cholmogorských husiach.

Záujem o ich chov však v Rusku rastie a už sa objavujú aj na výstavách zvierat. Pripájam aj niekoľko fotografií z podmoskovskej výstavy Rjabuška 2009 i priamo z dvora chovateľa, ako aj ďalšie..

 

Peter Ferjenčík

 

 

CHOLMOGORSKÁ  HUS

CHOLMOGORSKÁ  HUS

CHOLMOGORSKÁ  HUS

ifauna
ifauna