Písmo
Krásna, ale zároveň miznúca, prajeme si aby sa ako plemeno znovu objavila. Niekedy sú vykreslené ako záhadné – ako sama „Atlantída“.
Áno, sú zahalené trochou tajomstva. A ako to s nimi v skutočnosti je?

Pôvodné plemeno pochádza z Iránu, uvádza sa konkrétna oblasť v severozápadnej časti krajiny – provincia Ardabil a Ghilan. Obe provincie hraničia s Ruskom. Pôvodne boli v Rusku známe pod názvom Chlianskaja. Vtedajšie obdobie bolo veľmi pohnuté – vojny, vojenské pluky sa premiestňovali z jedného vojenského ťaženia k druhému. Z toho tiež prirodzene vyplýva aj migrácia vtedajších hospodárskych zvierat. Pochopiteľne vojaci po sebe zanechávali opustené zvieratá a boli to sedliaci a roľníci, kto sa o ne postaral. Samozrejme, boli aj iné spôsoby, ako sa zvieratá dostávali na bohaté statky a hospodárstva, napr. vo forme darov. A tak sa sliepky dostali do oblasti tzv. Veľkej Ruskej vyvýšeniny, nazývanej Orlovská. Oblasť sa tiahne od Moskvy až po Voroněž. Odtiaľ sa dostali až na územie dnešnej Ukrajiny.
Vráťme sa k samotnému začiatku – plemeno je vo svojej krajine pôvodu – v Iráne údajne stále chované pod názvom LARI – sú to dva typy miestnych malajek a asiliek. Dokonca sa dnes uvádza, že sa rozlišujú typy tzv. z hôr a z nížiny. Keď sa pozorne pozriete na fotografiu, je tam skutočne zreteľný „orlí“ pohľad.
Uvedené dva typy plemien malajek a asiliek sa vyskytujú údajne len na území Iránu. Plemená doteraz chované v Iráne sú Chity, Hanayee, Kabatary a ďalšie. Tieto boli tiež použité k ďalšiemu zušľachťovaniu plemena Chlianskaia. Musíme si uvedomiť, že aj keď sa plemeno vyvíjalo pred niekoľkými storočiami, už vtedy sa krížilo pre úžitok. Samozrejme je pravdou, že hlavným dôvodom kríženia boli namä kohútie zápasy. Táto „zábava“ v Európe nenašla takú veľkú popularitu ani u vtedajšej šľachty a ani u sedliakov, tak ako v krajinách bývalej Perzie. Dodnes sa kohútie zápasy v Ázii praktizujú, aj napriek svetovému zákazu, no nebojuje sa až do usmrtenia protivníka. Môžeme povedať, že oficiálne správy hovoria len o zápasoch na vidieku.

A ako orlovky vznikali na území dnešného Ruska?

Bola by to špekulácia tvrdiť, aké plemená sa presne podieľali na ich súčasnej podobe. Bohužiaľ „vzorec“ sa nezachoval. Nezachoval sa totiž ani popis plemena, nie to ešte nejaké genetické vzorce. Musíme povedať, že to boli práve Ruskí sedliaci a roľníci, ktorí spoznávali a všímali si výhody tejto sliepky – otužilosť a mäsovosť. Skôr sa viac hľadelo na mäsovosť daného plemena. Nebolo len toto plemeno sliepok, ktoré v tej dobe stále plnilo funkciu „pre zábavu“, ale v Rusku boli aj iné plemená s patričnou úžitkovosťou. Ale zrejme náhodným krížením si získavalo obľubu. Nakoniec je to tak, aj pri vzniku iných plemien.

Na Ukrajine a v časti Ruska sa chovalo plemeno sliepok ukrajinskay ushanka a Poltava – poltavsaya glinistaya. Plemeno Ukrajinská ushanka je pôvodne z hornatej oblasti strednej a severnej Ukrajiny. Aj tak je pôvod do značnej miery neistý. Charakteristickým rysom ushanky je krátke husté operenie, pokrývajúce malé ušné lalôčiky. Tento znak je dominantný. Hlava je veľká a v čelnej časti široká, ružicový hrebeň, krátky a silný zobák. Telo je guľaté a bohato operené. Chvost je nesený trochu dozadu, postava je skôr vzpriamená. Farba peria je od čiernej, cez svetlosivú, červeno-hnedú až bielu a strakatú. Tieto povrchné znaky by napovedali, že bolo možné kríženie i s pôvodnými iránskymi plemenami. Navyše sa uvádza otužilosť kurčiat a hmotnosť od 1,80 – 2,30 kg u sliepok a u kohútov okolo 3,50 – 4,00 kg. Produkcia vajec je 150 – 160 ks s hmotnosťou 55 – 60 g.

Poltava – ukrajinské stepné plemeno sliepok. Opäť pôvod dosť nejasný. Uvádza sa pravdepodobné kríženie s vtedajšou žltou orpingtonkou. Plemeno sa chovalo v Donskej oblasti. Uvedeným popisom možných ruských a ukrajinských plemien sme chceli naznačiť, že orlovka je skutočne plemeno, ktoré sa šľachtilo dlhý čas na území dnešného Ruska a Ukrajiny. Žiadny vtedajší sedliak a chovateľ nezanechal písomný doklad o tom, čo bolo tak rozhodujúce pre toto šľachtenie. Všeobecne sa dnes u mnohých plemien môžeme len dohadovať o pravom pôvode. Orlovka sa pomaly dostala aj do západnej Európy. Prvá zmienka je z Anglicka okolo roku 1905 – 1915, kde sa po prvýkrát objavuje na výstavách pod názvom Ruská sliepka. Anglickí chovatelia orlovky ju striedavo chvália, ale aj napriek snahe niekoľkých chovateľov plemeno nenachádza väčšiu obľubu. Veľkou prekážkou je dlhá doba pohlavnej dospelosti. Musíme si uvedomiť, že na konci 19. a počiatku 20. storočia sa z veľkej časti liahnu kurčatá pod kvočkami a tak začiatok znášky u sliepok bol veľmi dôležitý. Niekedy okolo rokov 1920 – 1925 sa dostávajú orlovky i do Nemecka. Chovy nie sú početné a na výstavách sa objavujú len sporadicky. Nemeckí chovatelia sa však venujú predovšetkým vyšľachteniu zdrobnenej formy orlovky, ktorá je výhradne ich produktom.
Orlovky sa dostávajú aj do Ameriky,

rôzne pramene uvádzajú roky 1730 – 1820, ale neuvádza sa pod názvom orlovka, ale Ruská sliepka. Nedá sa povedať, kedy presne a v akej podobe. Vierohodné môžu byť až správy z rokov 1930 – 1935, kedy sa na územie USA dostávajú z Anglicka a Nemecka. Nenachádzajú však veľkú obľubu a i napriek snahe farmárov vystavovať orlovky, nie je o ne záujem. Nová zmienka o orlovkách v USA sa datuje medzi rokmi 1960 – 1975, farmári ju chovajú s veľkými problémami, a tak je i pre výstavnú činnosť vyradená z vtedajšieho štandardu plemien chovaných v USA. Dokonca je vyhlásená za čistokrvné plemeno ohrozené vyhynutím. Farmári uvádzajú nielen problém s pohlavnou dospelosťou sliepok, ale i so zlou liahnivosťou a operovaním kurčiat. Uvádzajú i značnú príbuzenskú plemenitbu. Prísne zákony o karanténe zvierat bránili dovozu. Dá sa povedať, že tu zohrala úlohu i politická situácia a napäté vzťahy medzi západom a východom. Situácia sa zlepšuje až po celkovom uvoľnení v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V súčasnosti je možné doviezť nové zvieratá i násadové vajcia. Vzniká American club Russian orloff. Orlovky na americkom kontinente zaznamenávajú doslovný boom v medzi chovateľmi.

V Európe tomu nie je inak. Niekedy medzi rokmi 1975 – 1980 sa orlovky doslova strácajú. Z našich chovov miznú a nie je ich vidieť ani na veľkých výstavách. Situácia je neskôr sťažená aj vtáčou chrípkou, kedy dochádza k zákazu dovozu a vývozu zvierat. Dá sa povedať, že všetko sa obracia k lepšiemu až v roku 2007, kedy sa v Prahe uskutočňuje Európska výstava drobných zvierat. Tu môžeme vidieť jeden chovný pár veľkých orloviek a jedného kohúta ruského chovateľa pána V. Komova. Tu treba vysloviť veľké poďakovanie českým a slovenským chovateľom, ktorí zlé časy chovu orloviek doslova pretrpeli a vydržali. Skutočne, nebyť týchto chovateľov, s istotou môžeme tvrdiť, že by orlovky v Čechách a na Slovensku už neboli. Nemôžeme opomenúť ani problémy v Rusku, nie len svetové vojny, Veľkú vlasteneckú vojnu a nástup stalinizmu, ale i tzv. kolektivizáciu. To a mnoho ďalších udalostí sa veľkou mierou podieľalo na miznutí nie len orloviek, ale i ďalších národných plemien hydiny v Rusku a na Ukrajine.

V období okolo rokov 1965 – 1970 nastáva predsa len zlom k lepšiemu. Ruskí chovatelia začínajú po politickom uvoľnení obnovovať chovy čistokrvnej hydiny. Na ozajstných „zlomkoch“ obnovujú i chov orloviek a k obnove dovážajú niekoľko chovných jedincov z Nemecka. V nasledujúcom šľachtení postupne upresňujú štandard, a tak sa orlovky objavujú i na veľkých výstavách a majú určený pevný štandard. Toto obdobie tzv. hľadania, popísal pán V. Komov na svojich webstránkach celkom podrobne.

A ako vnímame chov veľkých ruských orloviek v Čechách a na Slovensku? V prvom rade si treba uvedomiť, do akej miery chceme dovážať chovné kohúty z Nemecka. Koľko farebných rázov chceme chovať? Akú máme možnosť v početnosti farebných rázov, skutočnej nepríbuznej plemenitby? A vieme vôbec, z čoho tieto rázy vznikajú a ako je upevnený genetický základ tej či onej farby? Pôvodné farebné rázy orloviek sú biela, čierna, tzv. červeno-hnedá, teda mahagónová a trojfarebná, dnes uvádzaná ako pestrá. Pre niektoré farby je používaná plymutka, rodajlendka a australka. Základné šľachtenie pre „nový“ farebný ráz sa uskutočňuje podľa vzorcov D. C. Warren: Breeding, New York 1953, Practical Poultry. Neuvádzame ďalšie podrobnosti týchto vzorcov, vzhľadom k zložitosti a ďalšieho spresnenia samotnej genetiky. V žiadnom prípade nepodceňujeme schopnosti šľachtiteľskej práce našich chovateľov. Problematikou tohto článku nie sú len farebné rázy, ale samotný chov orloviek. Mali by sme si uvedomiť, že sa nemôžeme donekonečna spoliehať na nemecké chovy. Bolo by veľmi krátkozraké tvrdiť, že len tam je možnosť získať nepríbuznú krv. Navyše v nemeckých chovoch začína byť zreteľný odstup od typu ruskej orlovky a vzniká tzv. typ nemecký. Kladieme si otázku, čím to je? S chovom iných veľkých plemien sliepok nemáme dobré skúsenosti. Pravda je, že k ďalšej chovateľskej práci s orlovkami treba poznať základy plemenitby. Potrebujeme si uvedomiť, že pri takom málopočetnom plemene, ako sú orlovky, chovateľská práca vyžaduje veľké úsilie a veľkú závislosť na iných chovateľoch. Dnes už nemôžeme tvrdiť, že sa na niektorých miestach nepríbuzná krv nevyskytuje. Chovy málopočetných plemien sa dostávajú do „kolotoča“ príbuzenskej plemenitby.

Prvým krokom k zlepšeniu chovného kŕdľa sú násadové vajcia od dvoj až trojročných nosníc. Tak sa dosiahne liahnutie zdravých kureniec a následne aj nástup zdravých jedincov do odchovu. Skutočne selektovať a ponechávať len vitálne kurence, ktoré si udržia správnu hmotnosť a veľkosť je dôležité pre správny vývoj mladých sliepok a mladých kohútov. Orlovky nechceme zaradiť medzi okrasné plemená, ale ponechať ich medzi plemenami s kombinovanou úžitkovosťou. Je pravda, že v súčasnosti je návrat k prirodzeným odchovom značne náročný na čas. Domáca príprava kŕmnych zmesí je veľmi prácna a nie každý chovateľ má na to čas. Myslíme si, že aspoň dodržiavanie veku plemenných nosníc nie je až taký veľký problém.

K nadviazaniu vzájomnej spolupráce by bolo vhodné, aby o sebe chovatelia vedeli, dohodli sa a spoločne začali vystavovať. Vystavovať aj napriek počiatočným neúspechom je prvopočiatkom. Treba si však veriť, veriť, že moje orlovky sú proste skvelé. Dnes je široká paleta plemien hydiny, ale na výstavách až tak početne zastúpené nie sú.

Pri prezeraní rôznych webstránok niektorých zahraničných klubov chovateľov orloviek sme si všimli, že niektorí chovatelia vystupujú skutočne sebavedomo a sú si vedomí toho, že majú plemeno sliepok, ktoré je zvyčajne ozdobou každej výstavy. V samotných diskusiách chovatelia opisujú skúsenosti, pozývajú sa navzájom na návštevy, upozorňujú na seba a na miesta, kde budú vystavovať. A je tiež prijemné čítať príspevky od posudzovateľov. Pravda je, že prax v iných krajinách je taká, že posudzovatelia zostávajú na výstavách a diskutujú so samotnými chovateľmi a návštevníkmi. Chovateľstvo v zámorí je považované za veľké hobby. Ale aj v Anglicku, Belgicku či v severských krajinách Európy je spôsob chovu iný. Výstavy sú spoločenskou udalosťou a to nie len, výstavy psov a mačiek, ale aj hospodárskych zvierat.

Čo si želať na záver? Všetci chovatelia orloviek dajte o sebe vedieť, a keď bude vaše združenie usporadúvať výstavu, určite sa jej zúčastnite a hlavne do oznámení o výstave pridajte poznámku „Budú tu i orlovky.“ Nie je dôležité koľko bude výstavných voliér, ale hlavne, že v nich budú i orlovky.

Z článku je zjavné, že sme sa nechceli rozpisovať o všetkých problémoch, ani ponúkať návody pre ďalšiu prácu. Chceli sme sa predovšetkým podeliť s vami o to, že na Slovensku, v Čechách i na Morave existujú chovatelia, ktorí majú orlovky radi.

M O J E   V Y Z N A N I E

Orlovky vstúpili do môjho chovateľského života úplnou náhodou. O to viac sú mojou srdečnou záležitosťou. Aj napriek predchádzajúcim ťažkostiam, kedy po mnohých rokoch opäť začínam so skutočným málom, som rád, že i to málo na záhrade mám. Verím, že ich na jar naliahnem a neskôr na jeseň ich budem môcť vystavovať.

Orlovky sú sliepky veľmi krotké, zvedavé a nemôžem povedať, že by prelietali. Ako každá sliepka, aj oni majú radi vždy niečo v kŕmidle, ale nečakajú len na to. Taktiež kvokali a niektorí chovatelia majú s kvôkaním skúsenosti. Mne kedysi jedna tiež stále kvokala, a tak som jej podstrčil 3 husie vajcia a vysedela dve krásne húsatá. Nikdy som nevidel, že by boli agresívne voči ostatným sliepkam. Pravda je, že ako dospievajúce kurence sa skutočne radi „hrajú“ medzi sebou, predvádzajú „tančeky“ a výskoky do výšky, keď je potom viacpočetný kŕdeľ, je krásne ich pozorovať pri ich „hrách“. Kohúty sú zábavne neohrabané. Orlovky naozaj pohlavne dospievajú až medzi 9 – 11 mesiacom a chovateľ na tomto fakte nemôže nič zmeniť. Je to dedičný faktor po bojových plemenách. A tiež nie je možné tvrdiť, že sliepočky po začatí znášky počas prvých 3 – 5 mesiacov majú vajíčka vhodné k násade. Pokladá sa to za veľkú chybu chovu. Navyše, nemožno povedať, že ak máme k dispozícií zmes pre plemenné nosnice, že tým skvalitníme vývoj násadových vajíčok. Nič tým nezískame, akurát tak kurence, ktoré ľahko ochorejú, strácajú imunitu a tím i všetku správnu životaschopnosť. Kurence sa potom zle odchovávajú a nejeden chovateľ sa sťažuje na zlý stav chovu. To však neplatí len pre orlovky ale aj pre všetky ostatné plemená. Dochádza i k degenerácií práve vplyvom zdravotného stavu zvierat. Nie je to plemeno sliepok pre malé miesto, majú i napriek svojej krotkosti radšej voľnosť na svoje prieskumy. V zimnom období im vôbec nevadí mráz ani sneh. K ustajneniu nemôžem povedať, či preferujú studený alebo zateplený kurín. Domnievam sa, že toto je prístup každého chovateľa, podľa toho, ako sa chce starať o svoje zvieratá. Nikdy som v „studenom“ kuríne sliepky nechoval. Vždy som pristupoval k starostlivosti tak, aby zvieratá mali celoročnú kvalitnú starostlivosť bez výkyvov. Zastávam názor, že zvieratá sú závislé na človeku a podľa toho s nimi musí zodpovedne zaobchádzať. Pri chovateľstve to platí dvojnásobne.

Prajem všetkým „orlovkárom“ krásne a zdravé zvieratá, radosť, krásu a úžitok.

Nadaždy Peter