Písmo

Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18. storočia a zakazuje sa v nich kríženie s inými psami ( Slimák 1964 ). To naznačuje , že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom bolo isto jeho vynikanie nad ostatné plemená.

K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno požadovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici.

Na ňom a postupne aj na ďalších vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viacerých jedincov vyberali aj náhodne , čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny. Prvé zápisy do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Od začiatku cieľavedomého chovu slovenského kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov.

Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto eSlovenský kopovtapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, keď už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. V tomto období sa už do chovu nevyberali noví jedinci neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. V tejto etape dochádzalo k vzájomnému prenikaniu génov a všetky jedince sa stávali do určitej miery príbuznými.. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala. Základ dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Niekdajších 14 psov a 12 súk vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Mnohé nesú mená svojho pôvodu, prípadne meno svojho majiteľa, rozhodne však stoja na špici šľachtiteľskej práce. Rodičmi Tambora z Dunajca, prvého chovného kopova z kontrolovaného spojenia bol pes Brok Havran a suka Diana Havran. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými bol napríklad Drak spod Líščieho vrchu, Útok Krnáč, Norman Sobrana a ďalšie. Kontrolovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj Ilavský. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a súk do chovu. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy.

Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie , či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovanie dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie . Je to naše naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť.