Napriek svojej ostrosti je ľahko cvičiteľný a poslušný.

Písmo
Vznik a pôvod SHS

Šľachtenie SHS sa začalo v 40.- tych rokoch 20. storočia, kedy nestor slovenskej kynológie pán Koloman Slimák začal podchytávať hrubosrstých jedincov sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. SHS vznikol z troch pôvodných rás: Weimarský stavač, Český fúzač a Nemecký drôtosrstý stavač. V roku 1944 skrížil suku weimarského stavača Monika v.d. Haraska (ÖHZB-W 931) so psom českého fúzača Robby Šelle (SPKS 1294). Z tohto párenia vzišiel jednofarebný sivastý vrh. Z neho vynikala svojim výkonom a exteriérom najmä sučka Flora z Karpát (SPKS 1842). Tá bola potom napárená psom- weimarským stavačom Yves v.d. Westhütte (ÖHZB-W 937). Aj tentoraz z toho bol bezchybný hrubosrstý vrh. Nasledovali ďalšie párenia s jedincami plemien český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia týchto párení, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní do experimentálnej plemennej knihy zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom ako hrubosrstí weimarskí stavači. To však spôsobovalo problémy, nakoľko oficiálny štandard wiemarského stavača neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu však bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. Až v roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal slovenským chovateľom, že štandard nepozná žiadnu hrubosrstú formu weimarského stavača.
Od toho času bolo zakázané krížiť jednotlivé typy osrstenia medzi sebou, ak tak len s povolením hlavného poradcu chovu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo slovenských poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného slovenského plemena na pôde FCI. Prílev cudzej krvi sa zastavil v roku 1970. Chovná základňa bola dostatočne široká, takže celú populáciu bolo možné rozdeliť do troch krvných línií. Celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy bola korunovaná 6. 6. 1983 o 18:05 hod, kedy bol na zasadnutí uznávacej komisie FCI v Madride uznaný SHS ako plemeno, a jeho štandard bol vydaný pod číslom 320.

Popis pracovných vlastností

SHS možno charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Aj keď v minulosti mu bola vyčítaná pomalšia práca v poli, v súčasnosti je toto plemeno plne schopné konkurovať väčšine kontinentálnych plemien stavačov, ba často ich práve svojou vytrvalosťou a temperamentom predbehne. Podľa mojich skúseností hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 80-100 metrov na každú stranu (často krát aj viac), primerane rýchlo k podmienkam, za akých pracuje, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje možno trošku neskôr, ale do značnej miery je to ovplyvnené vedením a množstvom príležitostí, aké má daný pes a je to spravidla vždy pred dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať, čo značne uľahčuje výcvik aportu. Je náruživý a prirodzený vodár, pričom aj vďaka svojej srsti často ani akoby nevnímal teplotu prostredia a vody. Na dohľadávanie raticovej zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý, nakoľko má veľmi dobré vlohy pre držanie stopy, nie je zbrklý a pracuje rozvážne no dôsledne. SHS je značne ostrý na škodnú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch.
Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný. V domácnosti sa vie správať ako člen a miláčik rodiny, no pri výkone lovu je veľmi temperamentný, náruživý a neúnavný. Je schopný do úmoru pracovať, len aby urobil radosť svojmu vodičovi. Niekoľko jedincov z mojej chovnej stanice žije bez poľovníckeho výcviku a využitia a ich majitelia na nich ako na rodinných psov nedajú dopustiť.

Rozšírenie plemena

Okrem Slovenska sa malé populácie nachádzajú vo Švajčiarsku, Nemecku, Írsku, Českej republike, Francúzsku, niekoľko „prvých lastovičiek“ je vo Fínsku, USA, Holandsku, Rakúsku a záujem v zahraničí o toto plemeno stúpa, hoci často krát u nepoľovníckej verejnosti. Anglicko je pre toto plemeno možno povedať osobitnou kapitolou. Ku dňu 10.11.2006 je tam registrovaných 134 jedincov. Toto plemeno tu zatiaľ nie je uznané Kennel Clubom, preto tu nemá svoj štandard a nie je možné ho oficiálne vystavovať, avšak jeho početní priaznivci po založení svojho klubu chovateľov a priaznivcov SHS usilovne pracujú na jeho uznaní. Myslím, že vzhľadom na rýchlosť, akou tam stúpa početnosť tohto plemena (počet zapísaných šteniat v rokoch 2004 – 19, 2005- 30, 2006- 35 šteniat !!!) a záujem oň, sa im to aj v krátkej dobe podarí. Vo Francúzsku bola relatívne početná populácia založená na importovaných jedincoch zo začiatku 90. rokov, no postupne sa s tamojšími priaznivcami vytratil kontakt a naposledy v roku 2004 tam bol vrh 4 šteniat. Je tam uznaný samostatný klub, ktorý v minulosti vydával spravodaj, usporadúval skúšky a výstavy tohto plemena a SHS sa tam aj vďaka tomu tešil stúpajúcej obľube. Bude dobré, ak by sa podarilo znovu oživiť kontakty. Síce vzhľadom na genetickú skladbu populácií tohto plemena v zahraničí, nebude prakticky možné oživenie krvi našej populácie, ale spoluprácou so zahraničnými záujemcami sa môže podariť oživiť záujem o toto plemeno a tým aj jeho početnosť, prepotrebnú pre ďalšie fungovanie plemena.

Aktuálna situácia v chove

Paradoxne plemeno slovenský hrubosrstý stavač od svojho oficiálneho uznania v roku 1983 postupne strácalo svoju pozíciu a početné rozšírenie. Malý záujem chovateľov a poľovníkov spôsobil zúženie genetickej základne plemena, pričom v súčasnej dobe pri počte zhruba 30 chovných jedincov na Slovensku je situácia pomerne kritická. Genetickou skladbou sa toto plemeno posunulo do skupiny ohrozených plemien, preto je len na nás, aby sme ho udržali aj pre ďalšie generácie. Slovensko ako krajina pôvodu tohto plemena je v zmysle chovateľského poriadku FCI oprávnená robiť zásahy do krvného zloženia plemena. Bežne využívanými formami aj u iných plemien a krajín sú metódy plemenárskej práce ako osvieženie krvi, prípadne nové medziplemenné kríženie. Napríklad v prípade plemena pudelpointer urobil Nemecký chovateľský klub tohto plemena novú líniu presne v zmysle Hegewaldových (tvorca plemena PP) postupov. Pre tvorbu novej línie použili kríženie suky veľkého hnedého pudla a psa bielo oranžového pointera, zároveň aj kríženie (nepríbuzných k predchádzajúcim) suky bielooranžového pointera so psom veľkým hnedým pudlom. Následne vytvorili niekoľko ďalších generácií, celý postup trval samozrejme niekoľko rokov, každý takto vzniknutý jedinec prešiel prísnym výberom a iba najlepší sa zúčastnili ďalšieho šľachtenia. Ale dnes, aj keď situácia nie je úplne perfektná, majú novú líniu, ktorá im pomohla rozšíriť genetickú základňu plemena pudelpointer a zažehnať tak možné problémy, ktoré mohli vzniknúť zvyšovaním stupňa príbuznosti. 

V plemene SHS klub po analýze populácie plemena vykonanej v roku 2004 na zvodoch konaných pri výstavách psov v Banskej Bystrici, Nitre a v Dvoriankach, začal s tvorbou novej línie. V roku 2005 sa vďaka obetavosti Ivana Luciaka v jeho chovateľskej stanici Kaicul narodil vrh z párenia suky nemeckého drôtosrstého stavača Citra z Barbajky a psa weimarského krátkosrstého stavača Dix zo Splavu z Hosté. Pracovne výborná fena a ešte úspešnejší pes, ktorý má absolvované množstvo veľkých podujatí, splodili jednofarebné hnedé a hrubosrsté potomstvo, z ktorého po výbere tesne po pôrode bolo ponechaných 1 pes a 3 suky. V roku 2006 sa 2 suky ako 5 mesačné zúčastnili klubových jarných skúšok, kde predviedli vynikajúce vlohy. V roku 2007 bude potrebné týchto jedincov komisionálne posúdiť a určiť im ďalšie smerovanie pre využitie v stavbe novej línie.

Koncom roku 2006 bola napárená hnedá suka českého fúzača psom weimarským stavačom a aj do budúcnosti bude potrebné urobiť ešte ďalšie párenia medzi jedincami východzích plemien, z ktorých SHS vznikol, teda weimarského stavača, nemeckého drôtosrstého stavača a českého fúzka a zabezpečiť tak dostatok vhodných jedincov pre vytvorenie nových línií, ktoré napomôžu jednak udržať dostatočný počet voľných generácií v rodokmeňoch SHS, teda zvýšiť genetickú variabilitu a zároveň napomôžu zlepšeniu vlastností plemena. Je to určite beh na dlhé trate, no je to nanajvýš potrebné a táto iniciatíva prišla doslova v hodine dvanástej pre toto plemeno. Chcel by som sa už teraz poďakovať tým, ktorí priložili či priložia ruku k dielu a ktorým osud nášho najmladšieho národného plemena nie je ľahostajný.