Písmo
Systematicky sa pakobylky aj listovky zaraďujú do kmeňa článkonožcov a triedy hmyz, v ktorej tvoria samostatný rad pakobylky (Phasmatodea). Celkovo je ich v tomto rade známych asi 2500 druhov.

Na zemeguli sa vyvinuli pravdepodobne pred asi 213-timi miliónmi rokmi v geologickom období nazvanom TRIAS. Spolu s nimi existovali aj včely, osy, mravce a rôzne druhy chrobákov.

Vedecký názov Phasmatodea je odvodený z gréckeho a latinského „phasma,“ čo znamená zvláštny, čudný a neobyčajný jav, alebo prízrak. Je to pre ich vzhľad, ktorý vo väčšine prípadov pripomína konárik, alebo list aj s jeho podrobnými detailmi výrastkov, tŕňov a šupiniek.

Medzi pakobylky patria drobné, nenápadné druhy, ale aj druhy úctyhodných rozmerov, zaujímavých tvarov, alebo druhy s veľmi zvláštnym zafarbením. Zaraďuje sa k nim aj druh, ktorý svojou dĺžkou až 32 centimetrov patrí medzi najväčšie žijúce druhy hmyzu na svete.

Domovom pakobyliek sú tropické a subtropické oblasti, kde je počas celého roka teplé počasie bez snehu a veľkých mrazov a ktoré sú po celý rok porastené zelenými kríkmi a húštinami. Sú to výlučne bylinožravé živočíchy. Potravou v ich prirodzenom prostredí sú čerstvé listy rôznych tropických kríkov, stromov a bylín. Obývajú celú Južnú Ameriku, Strednú Ameriku, južnú časť Severnej Ameriky, Afriku okrem púštnych oblastí, Madagaskar, prednú a strednú Áziu, Nový Zéland, Austráliu, celú oblasť Indie, Turecko, Grécko, Sýriu, Irán a niektoré štáty Európy (štáty bývalej Juhoslávie, Albánsko, Francúzsko, Portugalsko, Taliansko, Španielsko, Bulharsko).

Na Slovensku vo voľnej prírode pakobylky nežijú. Neprežili by zimu, pretože v tomto období by nemali dostatok zelenej potravy a u nás sú pomerne veľké mrazy, pred ktorými sa nevedia chrániť, takže by zmrzli.

Vo voľnej prírode aj v zajatí sa rozmnožujú pohlavným aj nepohlavným spôsobom. Z vajíčok, ktoré samička nakladie bez oplodnenia sa však vyliahnu len samé samičky. Samčeky sa liahnu len z oplodnených vajíčok.

Vývin pakobyliek od práve vyliahnutého jedinca až po dospelý hmyz sa uskutočňuje nedokonalou premenou. Z vajíčka sa vyliahne mláďa, ktoré je presnou zdrobnelinou dospelého hmyzu. Po niekoľkých zvliekaniach kože, pri ktorých pakobylka vždy narastie asi o tretinu svojej veľkosti, sa z mláďaťa stane dospelý jedinec. Štádium kukly sa vo vývoji pakobyliek nevyskytuje.

Pakobylky v priebehu svojej existencie na Zemi rozvinuli a naučili sa používať takmer všetky možnosti ochrany. Tým dospeli k takej dokonalosti, ako máloktorá skupina hmyzu. Stali sa zázrakom ochrannej adaptácie. Používajú napríklad maskovacie zafarbenie a tvar tela do detailov napodobňujúci okolité prostredie, pričom sa svojmu okoliu prispôsobujú aj postojom celého tela. Aktivitou v nočných hodinách si zabezpečujú, že väčšina nepriateľov ich v tme nevidí. Cez deň alebo pri umelom svetle sa takmer nepohybujú, oddychujú alebo spia a vyzerajú ako mŕtve.

Keď sa pakobylky musia premiestňovať, robia to zvláštnym kyvotavým spôsobom. Na mieste sa niekoľkokrát zakývu až nakoniec spravia jeden alebo dva kroky. Takto zdĺhavo a pomaly postupujú, ale keď sa okolitá vegetácia pohybuje vo vetre, sú nenápadné aj za pochodu.

Niektoré druhy pakobyliek, aby odradili útok nepriateľov, majú telo tvarom a farbou podobné živočíchom, ktoré sú známe agresivitou, dravosťou alebo jedovatosťou. Nymfy sú podobné mravcom, alebo dospelé pripomínajú škorpióna.

Pri nešetrnou dotyku alebo náhlom vyrušení sa pakobylky pustia konárika, na ktorom sedia a padnú na zem v strnulom stave. Končatiny pritisnú k telu a úplne znehybnejú. V takejto polohe vydržia dlhú dobu, kým neusúdia, že nebezpečenstvo už pominulo.

Druhy s hrozivo vyzerajúcimi končatinami ich vedia aj patrične prezentovať ako nebezpečnú zbraň. Nadvihnú sa, a do pozornosti votrelca vystrčia hlavne tie nohy, ktoré majú silné tŕne, mohutné stehná alebo pazúry.

Pakobylky, ktoré majú krídla, väčšinou nevedia aktívne lietať a manévrovať (okrem niektorých samcov). Vedia však trepotavo odletieť na iné miesto. To môže byť pre niektorých nepriateľov odradzujúcim prekvapením. Zakrpatené krídla pakobyliek, majú spodnú stranu výrazne farebnú a pri ohrození ju na nepriateľa vystrkujú. Prudká farebná zmena je tiež dobrým spôsobom výstrahy. Pri používaní krídel využívajú pakobylky aj zvukové efekty, takže niektoré druhy len krídlami prudko pohybujú, aby nimi spôsobili čo najviac šuchotu a škrabotu. Nemusia pritom ani nikam odletieť.

Niektoré pakobylky vedia nepriateľa odradiť aj vypustením nepríjemne zapáchajúcej alebo mierne dráždiacej látky. Majú na to vyvinuté špeciálne žľazy a zariadenia, ktoré takúto látku vyprodukujú na požadované miesto.

Takmer všetky druhy pakobyliek, sa pri priamom ohrození spôsobenom predátorom riadia heslom: „Radšej byť bez nohy, ako byť nebohý.“ Preto používajú jeden z najzaujímavejších aktívnych obranných mechanizmov – púšťanie končatín. Keď pakobylku chytí za nohu niečo, čo považuje za svojho nepriateľa, je schopná bez váhania nohu odvrhnúť, nechať ju napospas nepriateľovi a rýchlo utiecť. Nezdá sa, že by tento úkon pakobylke nejako ublížil. Vie bez problémov ďalej existovať aj bez končatiny. Dokonca majú výnimočnú schopnosť, pomocou ktorej im stratená končatina dorastie. Ak má zmrzačená pakobylka čas ešte aspoň trikrát sa zvliecť, chýbajúca noha jej postupne dorastie. Po každom zvlečení má z nej vyvinutú novú a väčšiu.


Chov pakobyliek a listoviek v zajatí je jednoduchý a nenáročný na podmienky aj financie. Preto sú rôzne druhy tohto hmyzu už dlhé roky členmi mnohých domácností. Hoci sa s nimi nedá hrať, chodiť na prechádzky, či škrabkať ich za ušami, sú pre mnohých ľudí zaujímavými spoločníkmi. Na Slovensku sa stali atraktívnymi aj preto, že chovateľ môže vo vlastnom byte pozorovať život tvora, ktorého nestretne nikde v okolitej voľnej prírode.