A A A

Vtáctvo

POKUS O NÁVRAT K PRÍRODE? Považujem to ako „zázrak“, že chovatelia prišli s nápadom nevídaných hodnôt. Vzniká združenie možno spoločenstvo alebo nadácia chovateľov prírodných foriem exotického vtáctva a druhov ohrozených   d o m e s t i k a c i o u .
        Dlhé roky som si želal, aby sa v tejto problematike niečo urobilo. Celý svoj život chovám prírodne sfarbených exotických vtákov od drobných exotov až po stredné a veľké papagáje. Nie je najpríjemnejší pohľad na korely, alexandre, rozely, amandiny Gouldovej, papagájov spevavých, neofemy ako strácajú na veľkosti a pôvodnej farbe, ktorou ich príroda obdarovala. Predháňaním sa v mutačných formách, získanie vyššieho počtu mláďat  (podkladanie vajíčok pod pestúnov)   pre vyššie príjmy, sme docielili to, že vtáky nám samé nehniezdia, nekŕmia, často podliehajú chorobám  a nedokážu vyviesť mláďatá. Degenerácia dospela tak ďaleko, že u mnohých plemien už nedokážeme získať prírodne sfarbeného vtáka v pôvodnej veľkosti a s prirodzenými rodičovskými vlastnosťami. Mutačné vtáky sú väčšinou malé, chorobne štíhle, bez života a zdravej iskry v očiach. Čo toto združenie, nadácia alebo spoločenstvo od nás chovateľov očakáva.
       C i e l e     združenia  -  nadácie:
        Združuje chovateľov prírodných foriem exotického vtáctva s dôrazom na to, aby sa chované vtáky čo najviac fenotypovo zhodovali s vtákmi populácií z voľnej prírody. Vylúčené sú všetky mutačné vtáky a medzidruhové krížence. Oproti jedincom z prírody by sa chované vtáky z hľadiska chovného cieľa mali líšiť len prípadnou  vyššou toleranciou na klimatické podmienky, odolnosťou voči chorobám a vyššou krotkosťou. Dôvodom  pre založenie chovateľského združenia  -  nadácie  s takýmito zámermi je skutočnosť, že niektoré druhy exotického vtáctva sa dostávajú do novej situácie. V chovoch postupne miznú prírodné formy oproti preferovaným mutačným. Klasický štandard u tzv. „ domestikovaných“ druhov zaviedol subjektívne kritéria, ktoré  sa od prírodných foriem líšia  ( veľkosť, zúžená variabilita, preferovanie subjektívne žiadaných znakov). Popritom klasický štandard hodnotí výlučne exteriér, neberie do úvahy iné vlastnosti ani genetickú hodnotu. Nepracuje s rodokmeňom. Dnes je už niekedy nemožné získať prírodne sfarbeného vtáka, ktorého telesný rámec – proporcie čo najviac zodpovedajú vtákom z prírody. Ak sa aj taký jedinec podarí získať, chovateľ nemá žiadne záruky jeho genetickej čistoty a obyčajne už prvá generácia F1 na pohľad prírodne sfarbených rodičov  dáva mutačné potomstvo.
        Pritom práve prírodné formy vtákov chovaných v zajatí,  majú väčší potenciál pre eventuálny návrat do prírody v prípade ohrozených druhov. Súčasne takéto chovy vytvárajú genetickú banku nie len pre prípadný návrat do prírody, ale aj pre chovateľov mutačných vtákov.

Klub chovateľov výstavných anduliek

Výsledky VII. Výstava mláďat anduliek KCHVA
 
 
25.7.2009 (sobota) Bošáca

Subor EXCEL

Zebřička rudoprsá isabelová – samec. Zebřička je malý, zrnožravý a velmi pestrý ptáček, pocházející z Austrálie. Původně. Dnes jsou všichni tito ptáčci, které můžete vidět v klecích evropských chovatelů, prakticky v každém obchodě se zvířaty, každé zoologické zahradě či zookoutku, rodilými Evropany. Jsou tady domestikované. Ačkoliv je všichni znají, mnozí je pak chovají, řekněme, na vyšší úrovni, na stránkách chovatelského tisku se s nimi prakticky nepotkáme. A to je škoda, protože o těchto ptácích se dá psát donekonečna a dokonce by se daly na nich vysvětlovat i jiné náměty, vzpomenout mohu například genetiku. Některé chovatelsky silnější země mají o nich i knižní monografie, třeba Německo nebo Holandsko. Hans Klören, zebřičky. To je u nás problematické, do toho by asi žádný nakladatel nešel. Musíte prodat nejméně 3000 výtisků, jinak proděláte. A my jsme země papoušků. Kdo si koupí knihu o zebřičkách? Já sám je v současnosti nechovám a ani jsem neinvestoval do specielní literatury. Cítím ovšem, že v tomto oboru se nějak rozevírají nůžky mezi znalostmi a praxí a vůbec začíná situace nějak zapáchat. Něco by se mělo stát, o něčem by se mělo diskutovat, než se situace zamotá do babylonského syndromu a nebudeme si vůbec rozumět, i když hovoříme všichni jedním jazykem.